programy
Na Kvapôčkach nielen spievame. Chceme sa aj rozprávať o živote a o Bohu. Voláme to „programy“. Často je to formou dobrodružnej hry, ktorá nás prenáša do inej reality, ale chceme, aby nás táto iná realita premieňala. Takže ak sa k sebe vieme dobre správať ako „elfovia“, chceme, aby to tak bolo aj cez týždeň, keď sme obyčajnými ľuďmi. Ak vás zaujíma, o čom s deťmi hovoríme, čítajte ďalej.
2011-2012
Nad krajinou siedmich kráľovstiev sa rozprestrel tieň. Sedem kráľov – trpaslík, kentaur, elf, človek, obor, drak a stromový duch – nebolo spokojných so svojou mocou a chceli viac. Chceli získať svetovládne slovo, ktorým by úplne ovládli svojich poddaných.
Moc vládnuť slovom chceli získať zo zázračného jazera vysoko v horách. Vyschnuté a pusté jazero sa vždy raz za dlhé roky naplnilo čírou vodou – a vtedy mohlo splniť kráľom jedno prianie. Králi ale zabudli, že jazero nikdy nesplnilo sebecké a zlé želanie.
Keď sa teda stretli, nazreli do jazera a želali si vládnuť svetovládnym slovom, zem sa roztriasla a jazero zahučalo. Namiesto toho aby kráľom jazero splnilo ich želanie, tak ich pohltilo. Len jeden sa zachránil – drak Orm, ktorý v poslednej chvíli uhol pohľadom a ostal stáť na brehu jazera úplne sám.
Zrazu sa ale z jazera začali vynárať tiene. Tie tiene mu boli povedomé. Boli to tiene šiestich kráľov, ktoré sa rozleteli po krajine aby ju premenili na svoj temný obraz. Každý z kráľov totiž pôvodne ovládal jedno umenie, no jeho tieň šíril pravý opak.
Tu su králi, ich umenia a ich tiene:
| trpaslíci | mlčanie a počúvanie | HLUCHOTA |
| elfovia | správne slovo | ODPIS |
| ľudia | dotyk a čin | ZLOČIN |
| draci | otázky | |
| kentauri | diplomacia | BEZOHĽADNOSŤ |
| obri | konfrontácia | VOJNA |
| stromoví duchovia | empatia | EGOIZMUS |
Keď drak videl čo sa stalo, zaplakal a jazero sa nad jeho smútkom zľutovalo a poslalo mu pomoc. Takých malých, pobehujúcich a trochu zmätených tvorov z iného sveta. Čaká ich ťažká úloha. Budú musieť nájsť majstrov jednotlivých umení, naučiť sa od nich to, čo tiene zabudli, poraziť každý tieň jeho vlastným umením a tým ho premeniť späť na kráľa. Až keď oslobodia posledného kráľa, nastane v krajine pokoj a mier. Dovtedy nad ňou budú vládnuť tiene. Kohokoľvek tiene chytia, tomu dajú svoj znak na čelo a nakazia ho svojím zlom…
2009-2010
Na nástenke sa objavil oznam o súťaži Cesta okolo sveta ktorú organizovala Kráľovskou cestovateľská spoločnosť. Keďže cena bola lákavá- 3 kg čohokoľvek si zaželáte tak sme sa rozhodli do nej zapojiť. Podľa pravidiel musíme z ciest doniesť špeciálne veci no a tak sme radšej rýchlo vyštartovali. Prešli sme Sicíliu a Afriku v snahe nájsť vlasy sv. Olívie, neskôr sme pomohli zničiť znovu oživeného Golema v Izraeli, darovali ho múzeu a úlomky šému sme si podelili, neskôr sme získali aj korenie Gobhee v indickom mestečku Paapavinasanam Dam.2007-2008
Putovali sme po púšti. Cesta bola náročná a vyčerpávajúca, no občas sme natrafili na oázu so studničkou. Púšť symbolizovala cvičenie, keďže celý tento rok viedol ku koncertu Ako kvapôčky putovali na oslavu 40. Výročia založenia spevokolu, a tak nám na hru neostávalo veľa času. V oázach sme si však mohli aspoň trochu odpočinúť a vždy sme tam stretli aj ľudí ktorí nám rozprávali o svojom kvapôčkovskom putovaní za ich čias a napojili nás vodou z ich studničky.2006-2007
Tento školský rok sme sa, hrajúc na prišelcov do koloniálnej Ameriky, vydali hľadať tajomné skryté údolie bezpečia a domova... Celú nasu cestu nás sprevádzala báseň, ktorá nám otvárala cestu do tejto tajomnej a legendami opradenej krajiny...Ak v sebe túžbu po domove máš
ak chceš pokoj a radosť srdca nájsť
vydaj sa na cestu po mori
more ti náruč otvorí.
Nech sprevádza ťa na cestách
pokora, vďačnosť a nie strach
služba keď s radosťou sa spojí
vyhráš vždy ľahšie v každom boji.
Nečakaj plavbu pokojnú
keď prudké vetry zavanú
nespoliehaj sa na svoju loď
- ak zahynie, ty len ďalej choď.
Nech sprevádza ťa na cestách
pokora, vďačnosť a nie strach
služba keď s radosťou sa spojí
vyhráš vždy ľahšie v každom boji.
Indián vie veľa ale všetko nie
dobre si premysli svoje konanie
poklady sveta už mnohých zmámili
- nehľadaj ľudí čo sa stratili.
Nech sprevádza ťa na cestách
pokora, vďačnosť a nie strach
služba keď s radosťou sa spojí
vyhráš vždy ľahšie v každom boji.
Vetru sa pozri do očí
tam, kde sa v kruhu zatočí
neboj sa otázok v samote,
smelo sa postav temnote.
Nech nezvedie ťa žiadna lesť
vždy sa nechaj srdcom viesť
dobre počúvaj, čo cesta hovorí
kto nájde bránu, kto ju otvorí?
Ak v sebe túžbu po domove máš
ak chceš pokoj a radosť srdca nájsť
ak temnej ceste nepovieš nie
nájdeš snáď skryté údolie.
2005-2006
Neznámemu pútnikovi:
Kedysi som putoval touto krajinou plnou tajomstiev a záhad. Ak sa na ňu vyberieš, nezabudni na:
Odvahu, lebo na tejto ceste som zistil, ako veľmi sa bojím počuť pravdu o sebe. Zistil som však aj to, ako je veľmi dôležité mať odvahu túto pravdu prijať a bojovať za to, aby som sa menil...
Otvorenosť, lebo na tejto ceste som zistil, že Boh rozpráva rôznymi spôsobmi. Zistil som aj to, že napriek tomu, že nič neskryjem, som milovaný...
Vytrvalosť, lebo na konci tejto cesty som bol ja, ten istý, a predsa iný, človek, ktorý zistil, že táto cesta nekončí a treba ísť ďalej. A tak kráčam už dlhé roky...
Na túto cestu sme sa tento rok vydali aj my. Zatiaľ sme prešli kaňonom ozveny, jazerom odvážnych, horou poznania a rozostavaným mestečkom.
2004-2005
Úspechom v Štvorzemi sa Arcaneri preslávili medzi vojenskými jednotkami a tak boli povolaní na nebezpečnú výpravu do Stredozeme. Tam museli čeliť rôznym nástrahám a nebezpečným bytostiam. Hlavnou úlohou, priam poslaním bolo nájsť tri Silmarily a nimi vrátiť Stredozemi svetlo, ktoré vplyvom nadprirodzených síl z tejto zeme zmizlo. Cesta za kameňmi svetla nebola jednoduchá. Počas nej sme si mali všímať, čo sa okolo nás deje, a pritom sa tomu neprizerať so založenými rukami, ale doslova vyrovnávať pokrčený svet okolo nás.
2003-2004
Na jednom sobotnom nácviku sa zjavil akýsi neznámy chlapík, ktorý nás doviedol ku jedným záhadným dverám. Jediný spôsob ako cez tieto dvere prejsť bolo odomknúť ich kľúčom od ničoho... A tak sme sa dostali do Štvorzeme.
Štvorzem bola zem veľmi podobná tej našej. Avšak mali tu jeden problém. Premávali sa tu tri indivíduá na motorkách, ktoré sa snažili dobehnúť štvrtého, čudného pútnika, a pritom ničili a plienili všetko, čo im vošlo do cesty. Prvý jazdec, menom Kaunterstrajkovič, prezývaný tiež Hráč bol známy svojou rýchlosťou, riskantným konaním a záľubou v počítačových hrách. Druhý, Tulák, alebo Nemačorobič nevedel obsedieť na jednom mieste. V snahe byť v pohode a mať dobrú náladu stále bezcieľne pobehoval. Očitočič- Turista určite nechýbal pri atrakciách akéhokoľvek druhu. Svojím fotoaparátom zachytával všetko možné, no napriek tomu sa rád zdržiaval pred televízorom. Posledný, ktorý k týmto trom akoby nepatril bol Krokovič. Hľadal to, čo nebolo na prvý pohľad jasné a nechcel byť sám.
Rozhodli sme sa vydať sa na cestu za Krokovičom a zistiť cieľ jeho púte. Museli sme ho doslova naháňať po celej Štvorzemi, no nakoniec sa nám to nepodarilo. Tesne, ale neskoro sme ho našli. Bol už mŕtvy, traja jazdci ho dobehli skôr ako my. Zanechal nám však odkaz, aby sme sa my pokúsili tých troch zničiť, pretože ich jedinou snahou a cieľom je premeniť čo najviac živých bytostí na ich obraz.
V mape, ktorú nám zanechal Krokovič bola v strede diera. V tomto strede sa nachádzali všetky zákerné, zradné a nebezpečné miesta, ktoré v poslednom čase poskytovali útočisko trom jazdcom. V snahe dokončiť Krokovičovu púť sme sa my, vojenská jednotka Arcaneri vydali preskúmať túto časť Štvorzeme, ktorá mala názov Terra Arcana Incognita- Zem tajomná a neznáma.
Vstúpili sme priamo do hororového mestečka Quartz, kde sme sa veľmi rýchlo dostali do problémov s miestnymi obyvateľmi, Quartzanmi. Už bola naša situácia skutočne beznádejná, avšak rozhodli sme sa s nimi ešte vyjednávať. Dali nám poslednú šancu a ňou boli štyri úlohy. Prvá bola prezentovať každý sám seba. Nejakým umeleckým dielom sme mali znázorniť to, čo nás vystihuje, čo radi robíme, z čoho sa tešíme, alebo naopak, z čoho máme strach. Počas plnenia druhej úlohy sme opisovali naše spolunažívanie v stanoch a vzťahy medzi sebou navzájom. Quartzania si však všimli aj to, že sme akási skupina, ktorá čosi robí spolu. Tak sme im predstavili našu prácu, čiže sme im zaspievali. A to priamo v sídle ich veliteľa Moňa. Poslednou úlohou bolo obhliadnuť sa okolo seba a porozmýšľať nad tým, ako možno svet, ktorý nás obklopuje, zmeniť k lepšiemu. Tak sme upratali naše okolie, vymaľovali latríny a tým skrášlili svet okolo nás.
Quartzania samozrejme nečakali, že my tieto úlohy splníme a tak boli mierne šokovaní. Avšak tým, že sa nám to podarilo, otvorili sme im, neprívetivým a zatrpknutým tvorom, oči a oni sa rozhodli prejsť na našu stranu a pomôcť nám v záverečnom boji pri oslobodzovaní Quartzu od troch motorkárov. Tí sa nakoniec premenili na veľké kopy Fidoriek.
2002-2003
Kristíne zmizli všetky cédečka. Pohroma... Zúfalá pobehuje po celom byte, keď tu zrazu za storočnou skriňou počuje prapodivné zvuky: „košššššššškuuu, koššššššššškuuuuuuuu, chcem koššššššššškuuuuuu...“ Opatrne nahliadla za zradnú skriňu... a tam... HAD... „aaaaaaaaaaaaa,“ zjačala Kristína, ale potom predsa len nazbierala odvahu a nazrela znova. Okrem hada tam boli aj všetky zmiznuté cédečká. Po chvíli konštruktívnej hádky jej všetky okrem jedného vrátil. „Sme v kapitalizme; cédeššško za koššššššššku, košššššššku za cédeššššško!“ (had sa totiž už do svojej starej nezmestil a tak potreboval novú) Kristína ani nevedela, čo je to posledné vlastne zač, ale predsa ho chcela mať pod svojou kontrolou.
My, ako dobré a milé Kvapôčky sme ju nemohli v takejto kaši nechať. Každú sobotu sme vytrvalo plnili rôzne úlohy, za ktoré sme potom získavali kúsky kože pre hada. Nakoniec sa nám podario skompletizovať ju celú. Po namáhavej práci v štúdiu na Jakubovom námestí nám, teda vlastne Kristíne, odovzdal had „to CD“; to CD s názvom Autobusy plné vody.
Témy, o ktorých sme rozprávali (a cez týždeň sa za ne modlili) boli prosba za vydavateľstvo, štúdio, nahrávací štáb, režiséra, nahrávanie - čistota spevu, vytrvalosť v nasadení, dirigent, disciplína, zájazd, hudobníci, peniaze, Kvapôčky, trpezlivosť, vzťahy, zdravie a sila, dizajn CD, naši hostia, vďaka za koncerty na zájazde, Židom 12:1, názov CD, veľký voz, vďaka za pomoc, prosba za Božiu prítomnosť - aby sme slúžili druhým svojím spevom, koncerty na zájazde, prosby za sólistov, všímavosť...
Po nahrávaní sme mali ešte jeden program... Národ dubového lesa prežil strašnú tragédiu. Mohutný dub, ktorý bol dlhé veky najdôležitejšou oporou tohto národa zo záhadných príčin spadol. Boli sme si istí tým, že to nie je dobré znamenie (a druidi nám to dosvedčili) a rozhodli sme sa odtiaľ odísť a hľadať si útočisko niekde inde.
Do úvahy prichádzalo niekoľko miest. My sme si vybrali Hrad Chvojnica, sídlo našich veľmi vzdialených príbuzných patriacim ku barbarským kmeňom. Tí nás však moc vľúdne neprivítali. Po prvej noci nás dokonca poslali preč len kvôli takým hlúpym dôvodom ako porušovanie nočného kľudu, či žiaľ nezmeniteľnému smradu latrín. Veľmi rýchlo však tento svoj čin oľutovali, keďže priamo v hrade sa začali diať divné veci. Vládca, José Credénus, a jeho osobná stráž bola napádaná tajomnými silami, ktoré zapríčiňovali ich postupnú smrť. V posledných minútach Josého života sme zistili, že všetci jeho bodyguardi aj on sám našli a prisvojili si artefakty zo starej Chvojnice, Chvojnice z čias elfského národa, ktoré boli zakliate Svetomorovou kliatbou, kliatbou zla, ktorá ich ničila. Za vyriešenie tejto záhady nám naši barbarskí príbuzní darovali kúsok územia. Do jeho stredu sme zasadili nový dub a s nádejou na lepšie časy sme okolo neho začali stavať mesto.
Počas nášho pobytu na hrade Chvojnica sme sa riadili druidským kalendárom, podľa ktorého mal každý deň svoj špecifický názov a tým pádom sme sa počas neho zaoberali aj špeciálnymi témami. Prvý deň, zvaný Deň stretávania a lúčenia bol venovaný minulosti Kvapôčiek. Rýchlo sme preleteli rokmi 1998-2003 a rozmýšľali akými cestami odvtedy Q prešli. Druhou témou boli slobodní a poslušní. Otázkou bolo, či je možné byť poslušným a zároveň slobodným. Po dlhých úvahách sme prišli na to, že možné to je a tiež sme vytvorili vzorec, že sloboda je priamo úmerná zodpovednosti. Témou tretieho dňa bola práca a hry, resp. oddych. Názorným príkladom boli korálky (práca) a niť (oddych), teda až keď sú spolu vytvárajú zmysluplnú vec, nositeľný náhrdelník. Asi najaktuálnejším programom pre väčšinu bol program o pokorných hrdinoch. Týkal sa všímavosti a ochoty pomôcť iným bez upozornenia na seba. Vieme, že ozajstnými pokornými hrdinami sa môžeme stať len s pomocou Pána Boha. O ďalšej ceste Q, o ktorej bolo jasné, že nebude jednoduchá sme rozmýšlali počas dňa s názvom Kam kráčajú pokorní hrdinovia. Vyvrcholením tohto dňa bola ohňová cesta. Ňou sme symbolicky prešli našu cestu uplynulým školským rokom a hľadeli priamo na ďalší oheň, ktorý nás kdesi v diaľke čakal.
2001-2002
Všetko sa začalo, keď raz dávno počas ohromnej búrky narazila na pobrežie blízko nášho mestečka loď s umierajúcim starcom na palube. Jeho posledné slová boli: „Táto loď má ešte svoje poslanie!“ V meste sa však začali šíriť chýry o tom, že na lodi straší a že je prekliata... O niekoľko rokov neskôr prišiel do mesta tajomný muž, ktorý chcel tú loď opraviť a začal na ňu verbovať posádku. Spočiatku mu nik neveril a každý sa tajomnej lode bál, ale po dlhom presviedčaní (a samozrejme cinkaní mešcami plnými peňazí) sme loď opravili, vynovili, dali dokopy kompletnú posádku a so Zachariášom na čele sme sa vydali na plavbu do neznáma. Nikto nevedel kam, ani prečo sa vlastne plavíme. Smer nám udávalo zvláštne zariadenie v tvare oka, ktoré si Zachariáš prísne strážil. Vždy rozprával veľmi záhadne; aj preto sme našu loď pomenovali Tajomná Zachariáška. Nikdy toho veľa nenahovoril, ale veľmi mu záležalo na tom, aby sme si zapamätali akési verše z dávnych čias:
Vstaň smelo a poď,
Pamätaj na slová mesiaca.
Vezmi svoju loď,
Nech vietor do plachiet oprie sa.
Pochybnosť srdca a čierny strach
Číhajú v zelených zátokách.
Tam, kde temnota bdie,
Oko Ťa povedie.
Päť a jedno tajomstvo,
Päť a jedna cesta.
Bojuj, bojuj, premôž zlo,
Čo večnú noc chystá.
Čaká pomoc nečakaná:
Opasok dá ti na tmu zabudnúť.
Hrôza už nezasiahne tvoju hruď.
V tvojich nohách istota.
Tvoj štít verne chráni ťa.
Tvár tvoja skrýva sa v bezpečí.
Tvoj meč temné oči oslepí.
Pochybnosť srdca a čierny strach
Číhajú v zelených zátokách.
Tam, kde temnota bdie,
Oko Ťa povedie.
Plavili sme sa dosť dlho, keď tu zrazu počas veľkej búrky počuť krik plavčíka v službe na sťažni: „Zeeeeeeem na obzoreeeeeee!!!“ Bol to ostrov Yi-woh-wah. Hneď prvý prúser, ktorý sa nám podaril, bolo, že sme sa zamotali do dobrodružstva so skrinkou, v ktorej sa nachádzala obmenená Zachariášova básnička. Keby sme sa jej nedotýkali, mohlo to celé skončiť inak, ale... Vďaka záhadnej skrinke sme sa aj my stali súčasťou tajomstva ostrova, ktorého názov znamenal Ostrov šiestich zlých znamení. Pomocou opasku pravdy sme boli schopní odolať klamstvám medúzy, prvého zlého znamenia. Pancier spravodlivosti nám dodal odvahu bojovať proti potkanovi a nedať sa na zbabelý útek, hoci aj taká možnosť prichádzala do úvahy. Topánky boli nástrojom, ktorým sme odkliali jedného nášho námorníka začarovaného hadom. Len vďaka štítu sme dokázali odraziť nebezpečné a jedovaté strely, ktoré na nás strieľal škorpión. Piate znamenie, netopier, sa snažilo zasiahnuť naše hlavy, preto sme si ich chránili prilbou, aby sme sa mohli ďalej pohybovať s väčším pocitom istoty. Meče, ale hlavne rada od múdreho Koňojeda nám pomohli odstrániť aj posledné zlé znamenie, krkavca.
Už sa nám zdalo, že je všetko vyriešené, ale v skutočnosti to nebolo celkom tak. Svetomor, ktorý minulý rok ušiel z hradu Chvojnica, nás plánoval zničiť práve tu, na ostrove Yi-woh-wah. Jeho pôvodný plán však zlyhal; zlé znamenia sme odstránili, alebo pri najmenšom, naučili sa proti nim bojovať. Neostávalo mu teda nič iné len sa s nami vyrovnať osobne. V tom najhoršom sa pred nami znova ocitla tá povestná skrinka, teraz sme však vedeli, že keď sme ju otvorili, otvorili sme si vlastnú cestu na tento ostrov, čiže keď ju zatvoríme, malo by sa nám podariť dostať sa odtiaľto späť. A mali sme pravdu. Problém bol však v tom, že Svetomor odišiel spolu s nami...
2000-2001
Od dávnych čias je známe našim otcom a otcom našich otcov, že tri elfské národy, kedysi rozdelené, túžia znovu po jednote a po spoločnom živote. Tajomné sily zla a neistoty im však oddávna bránili uskutočniť dávny sen o zjednotení a o spoločnom víťazstve nad zlom a strachom.
Jedinou možnosťou ku zjednoteniu národov bolo spojiť silu troch prsteňov- prsteňa národu lesných elfov, elfov mora a svetla a prekonať všetky nástrahy cesty, ktorá nás čakala.
Každý z nás musel preukázať svoju kreativitu cestou cez jaskyňu tvorivosti, pokoriť sa a pomôcť ľuďom v horiacej dedine. O tom, že každý potrebujeme mať okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní nám pomôcť v akejkoľvek situácii, sme sa presvedčili počas blúdenia v lese spoločenstva. V kaňone statočnosti sme prekonávali vlastné strachy; nie vždy príjemnú pravdu o nás samých sme si vypočuli pri zdolávaní hôr pravdivosti. Prechod púšťou v nás vzbudil otázky, ktoré overili mieru našej vernosti.
Unavení a zničení, utekajúc pred hrôzou zla sme sa ukryli na hrade Chvojnica, ktorý nás privítal náručou bezpečnosti, nie však slobody... Pohľad na vyschnuté jazero Cuivnen v nás vzbudil pocit strachu; ako niečo tak úžasné a krásne môže úplne stratiť svoj význam. Keď sme sa vrátili späť na hrad Chvojnica – jediné miesto na Zemi, ktoré nám poskytovalo akú-takú ochranu, zistili sme, že už ani tu nie sme v bezpeční. Za bránami nás čakal sám Svetomor Ukrutný pripravený zničiť nás. Záverečná bitka však skončila nečakane. Svetomor ušiel...
programy pre Vás zarchivovala J. Kerekrétyová